NAJVÄČŠÍ EVANJELIZÁTORI PRVEJ CIRKVI (zdroj: príhovory o. Jána Majerníka, Benedikt XVI. – Apoštoli a prví učeníci Ježiša Krista)

Najväčší evanjelizátori tejto oblasti boli Peter, Barnabáš, Pavol, Sílas. Ale svojím spôsobom k nim patril aj Marek.

PETER  – nebol biskupom jeruzalemskej cirkvi, ale ako hovoria Skutky apoštolov, bol biskupom cirkvi antiochijskej. V Antiochii sa nachádza aj Chrám sv. Petra.

V Jeruzaleme sa spravovania miestnej cirkvi chytili príbuzní Ježiša z matkinej strany – biskupom sa stal Jakub, ale nie Jakub apoštol, ale Jakub, bratranec Ježišov. Možno ani tie vzťahy neboli medzi Petrom a Jakubom tak ideálne, keď Peter odchádza tak ďaleko preč. Niektorí exegéti hovoria, že Jakub ho vytlačil smerom z Jeruzalema von.
Ale zasa na druhej strane Peter hovorí, že odišiel na Pánov pokyn: „mne dal Pán poverenie, aby som hlásal evanjelium pohanom“. A tým prvým, ktorý pokrstil pohana a jeho dom (stotníka Kornélia), bol práve Peter. Predtým mal videnie – ako k nemu zostupoval kôš s množstvom zvierat, i nečistých a počul hlas: „Peter, zabíjaj a jedz!“ A Peter oponoval: „Pane, nikdy som nejedol nič nečisté!“ A hlas sa mu ozval opäť: „Čo Boh očistil, ty nenazývaj poškvrneným!“ A keď vstúpil do domu stotníka Kornélia, kde bol on i jeho rodina prijať evanjelium a krst, pochopil, že Boh pozýva k spáse i pohanov. Teda tým prvým, kto priniesol evanjelium k pohanom, nebol sv. Pavol, ale sv. Peter. Isteže sa tým nijako neumenšuje úloha sv. Pavla ako evanjelizátora národov, ale nie malú úlohu v tejto veci zohral v prvej Cirkvi aj sv. Peter.

Pavol len prišiel Petrovi na pomoc. Peter bol len jednoduchým nevzdelaným rybárom, ktorému bola daná najvyššia funkcia v Cirkvi. Ježiš si volil slabých ľudí. Keby dnes zbor kardinálov volil pápeža, nikdy by človek ako Peter nebol zvolený. Peter zrejme nevedel písať ani čítať, dodnes sa o tom vedú diskusie – to, že napísal dva apoštolské listy, ešte neznamená, že ich napísal vlastnou rukou.
Pavol pochádzal z prostredia ovplyvneného helenizáciou, podobne ako bolo aj prostredie Antiochie – všetko mu tu bolo omnoho bližšie ako Petrovi, ktorý tomu ani tak rozumieť nemohol, lebo z tohto prostredia nepochádzal.

Antiochia v sýrskej provincii – mesto, kde Kristovi nasledovníci boli prvý raz nazvaní kresťanmi

Interiér kostola sv. Petra v Antiochii, ktorý tu ako biskup Cirkvi prehováral k prvej komunite kresťanov

V kostole sa nachádza aj tajný východ, ktorým bolo možné v časoch prenasledovania nepozorovane uniknúť

Antiochia v Pizídii

BARNABÁŠ – priviedol Pavla z Tarzu do Antiochie – tým akoby ho v pravom čase opäť „daroval“ Cirkvi. Spolu s Pavlom vychádza z Antiochie na svoju prvú misijnú apoštolskú cestu, ktorá bola v prvom rade jeho apoštolskou cestou, Pavol a Marek sa pridali len ako spolupracovníci.
Na druhú apoštolskú cestu už neodišli spolu – Baranabáš chcel vziať Marka a Pavol nie. „Aj medzi svätými existujú spory, nezhody a rozpory. Pre nás je to veľká útecha, lebo vidíme, že ani svätí nespadli z neba. Sú to ľudia ako my, aj so zložitými problémami. Svätosť nespočíva v tom, že sa nikdy nechybí ani nezhreší. Svätosť rastie v schopnosti obrátiť sa, ľutovať, v ochote začať znova a predovšetkým v schopnosti zmieriť sa a odpustiť.“ (Benedikt XVI.)

Dôvodom pre rozdelenie Barnabáša s Pavlom mohli byť rozličné doktrinálne (dogmatické) pohľady - Pavol ako helenista mohol Pavlovi pripadať pre židovstvo až príliš progresívny. Alebo to mohol byť dôvod Barnabášovej žiarlivosti na osobu svätého Pavla, ktorý získaval prevahu pri vedení apoštolskej cesty.

Tertulián pripisuje Barnabášovi autorstvo Listu Hebrejom, čo nie je nepravdepodobné, lebo Barnabáš ako príslušník kmeňa Lévi mohol mať záujem o tému kňazstva a List Hebrejom mimoriadnym spôsobom Ježišovo kňazstvo vykladá.

Barnabáš je tiež autorom knihy Didaché, spisu z apoštolskej doby, ktorý nebol zaradený medzi kánonické spisy. Hovorí o Eucharistii, prináša podobnú verziu modlitby Otčenáš ako Matúš.
Predpokladá sa, že i Matúšovo evanjelium bolo napísané okolo r. 80 práve v Antiochii. Či Lukáš napísal Skutky v Antiochii, sa presne nevie – je to len jedna z viacerých teórií, ktoré sa predpokladajú. V Antiochii sa však Lukáš narodil. Pôvodom bol pohan, Sýrčan alebo Grék. Po smrti sv. Pavla ostal nažive, zomrel údajne vo veku 84 rokov – nevie sa, či prirodzenou smrťou alebo ako mučeník.

MAREK – pravdepodobne si s Pavlom nerozumel tak ako s Barnabášom a viac to bolo zrejme cítiť, keď prebral Pavol „velenie“ nad misijnou cestou po Barnabášovi.
Tiež sa dá predpokladať, že nemal taký pocit istoty v „šírom“ helenistickom svete v porovnaní s konzervatívnym a viac uzavretým Jeruzalemom.
Misijná cesta bola určite plná neistoty a nástrah, čo na mladého Marka mohlo pôsobiť odstrašujúco. Ďalším dôvodom, prečo opustil Pavla a Barnabáša, mohla byť nostalgia za spoločnosťou sv. Petra, ktorému bol neskôr spoločníkom a pomocníkom a z rozprávania ktorého aj napísal evanjelium. Neskôr ho však vidno aj po boku uväzneného Pavla v Ríme (Kol 4,10, Flm 24), teda muselo medzi nimi dôjsť k zmiereniu.

Niektorí cirkevní otcovia uvádzajú, že Marek bol tým chlapcom z Getsemanskej záhrady, ktorý, keď ho chceli chytiť, pustil svoj plášť, aby sa zachránil. Marka môžme vidieť každý sám v sebe. Chceme nasledovať Krista, sme zvedaví na jeho cesty, no keď sa dostaneme do úzkych, zo strachu sa ho pustíme.

SÍLAS = SILVÁN – Pavol ho v Listoch nazýva Silván, v Skutkoch apoštolov je menovaný ako Sílas. V prvej Cirkvi požíval veľkú vážnosť. Bol poverený doručiť bratom v Antiochii, Sýrii a Cilícii rozhodnutia prijaté na jeruzalemskom sneme a vysvetliť ich.
Keď sa Pavol rozišiel s Barnabášom a Markom, vzal si na 2. misijnú cestu práve Sílasa. Sílas sa spomína však aj ako pomocník sv. Petra. „A to je správne,“ hovorí Benedikt XVI. „Slúži Petrovi, slúži Pavlovi, pretože Cirkev je jedna a misijné ohlasovanie je jediné“. Všetci by sme mali byť Ježišovými služobníkmi – primerane darom, ktoré sme dostali a prosiť Boha, aby dal vzrast svojej Cirkvi.
Podobne to vyjadril aj Pavol o Apollovi – či Apollo alebo ja, všetci sme Ježišovými služobníkmi, pretože je to Boh, ktorý dáva vzrast. I keď pre Pavla nebolo určite jednoduché zmieriť sa s Apollovým kazateľským úspechom.

Timotej a Títus – najbližší Pavlovi spoločníci, ale keďže ich služba sa nespája s Antiochiou, nebudeme ich rozoberať, aby toho nebolo priveľa.

Pavol nekoná ako „ja“, ako sólista. Ako osamotený jedinec. Ale spoločne so svojimi spolupracovníkmi v rámci „my“, Cirkvi.